Michael

Videl som už ako chlapec ako ma môj brat Mario nenavidi daval mi to dost najavo ,nielen že ma odstrkoval aj bil  ale mi to aj povedal že ako som mu ukradol lasku rodičov ,darmo som mu hovoril že ho maju radi ,nechcel ma vôbec 

 počuvat 
mal vo svojej hlave len to že ho nemaju už radi mal tri roky ked som sa narodil dovtedy byval štastny citil lasku rodičov 
tak mi vravel ,citil som sa zle z toho trapilo ma to hladal som cestu k nemu ale on uzavrel tu cestu aj svoje srdce 
trapilo ma to cele roky ako chlapec som často tajne plakal na wc sedel alebo v posteli do vankuša ronil ten slany potok 
čo mi tiekol z oči ,chcel som s nim chodievat von ako bratia chodia ale nechcel chcel som sa s nim hrat futbal nie 
radšej sa tulal sám ,nemal moc kamaratov bol samotar nechcel nikoho ani mna ,čo ma naplnalo smutkom ,
v škole sa moc dobre neučil dokonca chodil poza školu tulal sa po meste ,ked ma bil nežaloval som to rodičom nechcel som 
aby ho otec nezbil mal som ho rád ,on mna nie ,neskôr som sa rozhodol pre medicinu velmi som chcel ludom pomahat liečit 
ich chcel som byt chyrurgom hned ako som nastupil na medinu som vedel čo chcem robit v ktorej oblasti liečit ,
medicina je tažka ale moja vôla silna vôla a tužba pomahat iným tak som to zvladol tie roky študia ,vtedy som stretol 
Vivien ženu môjho života moju lásku a neskôr aj manželku ,chodili sme spolu skoro tri roky ešte som študoval medicinu 
hned sa mi zapačila krásna aj dost inteligentna mudrá ,mala skvelu povahu to som na nej miloval ,vedela ma vypočut poradit 
byt mi oporou to som potreboval najma kvôli bratovi ktorý ma trapil dost ,ked som skončil medicinu vzali sme sa ani na svadbe 
mi nebol brat ,čo ma naplnilo smutkom ,ale nutit som ho nemohol ked sám nechcel ,už sme čakali dcerku dali sme jej meno 
Maria ,bola našou radostou ,pracoval som v miestnej nemocnici v meste kde som vyrastal ,operoval denne ,som si urobil 
atestaciu uspešne ,chcel som sa približit bratovi myslieval som na neho denne ,vedel som že je neštastny preto sa spraval 
ako sa spraval ,plny nenavisti ku mne aj k inym rodičom ,vedel som že pracuje ako automechanik ,raz som bol v tom servise 
z autom ale akoby ma nepoznal spraval sa ku mne ako k cudziemu čo ma dost pichlo pri srdci ta jeho ignoracia nenavist 
nechcel sa so mnou vôbec bavit ,snažil som sa mu približit som ho k nám aj pozyval nechcel že vraj ma dost práce 
sa vyhovaral proste nechcel a ja som s tym nič nemohol urobit ,len som sa trapil ,aj Vivien ma utešovala že aby som sa tak 
netrapil že raz ho to musi prejst nejak som chcel tomu verit ale nemohol som ,ešte že som ju mal bez nej by som to tažšie 
zvladal aj znašal tu bratovu nevraživost ku mne ,rodičia sa trapili dost kvôli nemu ,nechodil k ním vôbec ,
uplne sa od nas dištancoval pretrhal všetky puta k nám ,v noci som často nemohol spat chodil som po dome ,
tak som si braval často nočne služby ,časte nehody časte operacie len vtedy som vedel zabudnut na svoje trapenie 
kvôli bratovi ,som bol sustredeny zachranit pacienta ktory mi ležal na stole niekedy sa mi nepodarilo zachranit život 
to ma naplnalo smutkom aj hnevom ,citil som sa zle z toho ,chcel som byt vtedy sám tak som zostaval na svojej lekarskej 
izbe aj ked som mohol byt doma ,chcel som byt proste sám popasovat sa z tou bolestou sám ,tou bezmocnostou  že som nezachranil 
život človeka to ma ubijalo ,ako lekárovi mi velmi zaležalo na zdravi pacienta žil som pre to ,aby som pomahal zachranoval 
nebral som uplatky nechcel som chcel som pomahat a to nezištne miloval som svoju prácu ,ale niekedy sa mi nedarilo 
zachranit ked mi pacient zostal na stole bol som plny hnevu ,smutku myslel som nato že som neurobil niečo viac že som 
sa viac nesnažil alebo mal urobit niečo inak ,Vivien ma utešovala ale ja som sa citil aj tak zle ,ako lekár ktoremu 
na pacientovi fakt zaleži a nepozera sa na neho ako na vec ,ako len na pacienta ale ako na človeka ktory potrebuje pomoc 
ktoremu ide o život ,tažka práca ale ja som si ju vybral a som rád že ju robím ,že pomaham ,nie som boh to viem ani sa nim 
nerobim ta bezmocnost ked som nepomohol nezachranil ta ma ničila ,aj kolegovia ma utešovali snažili sa aby som si to 
tak nebral k srdcu ale ja som proste taky beriem si to oni tak nie ale ja taky nechcem byt mne zaleži na pacientovi 
trapil ma aj môj brat aj toto že som nezachranil život ,najviac som sa citil zdeptany ked mi dieta umrelo po nehode 
to ma uplne skoro zničilo ta bezmocnost ktoru som citil ma ubijala ,chcelo sa mi plakat utekal som do svojej izby a plakal som 
ako maly a nemohol prestat som rad že ma nik nevidel v takom stave ,ani Vivien ,lekarska práca je taka aj zachranim aj nie 
bohužial taky je život ale mna to trapilo ,ale musel som sa premôct a ist dalej pracovat liečit zachranovat ,
šiel som dalej aj vdaka svojej rodine ,ktora mi bola oporou najma moja Vivien ,po nejakom čase som našiel svojho 
brata zbyteho na chodniku bolo mi ho velmi luto vzal som ho domov ošetril a vzal potom do nemocnice lebo bol v bezvedomi 
chcel som ho zachranit aj ked ma nenavidel musel som inak by som to neprežil ,dostal sa z toho bol som rád ,
trochu sa ten lad roztopil prišiel k nam mna to velmi potešilo aj manželku ,ale stale som citil jeho odmeranost ku mne 
ešte tie lady sa uplne neroztopili ,ale aj toto bolo lepšie ako nič bol som bohu vdačný zato ,Mario k nam sem tam 
začal chodit videl som že našu dcerku ma celkom rád ,to ma tešilo ,prestal pit bol som rád preto ,našiel som mu miesto 
u nas v nemocnici ako sanitarovi ,na začiatku nebol nadšeny ale pomaly si zvykol na prácu ,stretavali sme sa tam 
čo som bol rád ,mam ho stale rád aj budem mat aj ked on to nechce vidiet ,som vdačny aj za toto že sa trochu približil 
ku mne ,že už neni taký uzavretý ako predtým ,je to brat a vždy tu chcem byt pre neho aj som mu to povedal ,
dakoval mi sice ale nič viac ani objatie čo ma trochu sklamalo ale nevadi hlavne že sa stretavame ,a že som mu mohol 
pomôct ,čo som velmi rád ,raz hadam zbada ako ho mám rád že mu neodplacam jeho nenavist ,čo som nikdy nechcel ani nerobil 
v nemocnici sa mi ako tak dari často operujem zachranujem sa mi podarilo dost zachranit ludi čo ma naplná radostou 
ktora sa nedá za peniaze vymenit ked niekoho zachranim ten pocit mi nik nevezme ,stoji to zato aj ked mavám aj horšie dni
ale ten pocit stoji zato ked zachranim aspon jeden život ,ten krásny pocit vtedy mam radost žit ,vždy sa budem snažit 
byt dobrým lekarom a najma dobrym manželom otcom a bratom svojmu bratovi Mariovi na ktorom mi dost zaleži aj bude ,
verim že raz si jeho lásku získam verim tomu ,čo ma naplná radostou ,raz určite pride den ked si padneme do naručia 
s bratom ,som štastný so svojou rodinou som štastny ked pomôžem pacientovi ked sa môžem stretavat z bratom 
verim že raz pride nato ako ho mam rád ako mi na nom zaleži ,vtedy aj on by bol štastnejši ako je teraz ,
neni zlý len neštastný ma komplikovanu povahu z ktorou si nevie rady aj som mu odporučal psychologa ale nechce 
určite by mu pomohol myslim ,ja sa snažim ale všetko nezmôžem ,musi chciet aj on ,si vediet pomôct preburat tu stenu mur 
ktory si postavil v sebe pred ludmi predo mnou ,viac svoje srdce otvorit iným ,najst si lasku života čo mu velmi 
prajem ,a dufam že najde ,ja som našiel tak to prajem aj jemu určite by bol dobrým otcom ,videl som ako sa má k našej 
dcerke ,aj ona si ho oblubila celkom vždy sa teši ked k nám pride ,hrá sa s nou ,čo ma teši ,a viac ma bude ked ma prijme 
viac ako doteraz .