Zranene Srdce

Neteším sa na tento den ,lebo nás opustil otec sem tam pil ale predsa mi bude chýbat vstávat sa mi ešte nechce ,nemám nato ani chut ,na jedlo ani pomysliet  žaludok mám stiahnutý vnutro rozorvane ,cítim hnev na otca na všetkých ,  

prečo musel odíst ? prečo ma tu nechal ? nás matku a mna ,zostali sme same 
ako budem dalej existovat ? škola ? ani nato nechcem mysliet ,čo budem robit bez neho ? 
ozve sa mi ešte ? príde na moje narodky ? vianoce ? rve mi to vnutro ani plakat neviem aj ked sa mi chce 
citim sa zradená opustena vo vnutri tak sama ,smutok mam v sebe hnev lutost že odišiel 
ako budem dalej fungovat ? bez neho ,
škola ma nebavila vôbec len som tam chodila lebo som musela ,neznašala som to učitelov všetkých 
som vinila zato že nás opustil nebavila som sa ani zo spolužiakmi uzavrela som sa do seba 
chodila bludila sama po ceste po parku hladela na pokojne jazero na kačky čo plavali na nom 
bez radosti zo života ,už mi chýba aj bude cítim to ,vo vnutri moje srdce to zranilo že ma nechal 
opustil akoby ma nelubil prečo to teda urobil ? odpoved márne hladam nenachadzam možno matka zato môže 
sama neviem asi mu u nej niečo chybalo ale čo ? a ja jeho dcerá som mu nestačila pamätam si ako ma braval 
von ked som bola ešte malá aku radost som vtedy mala že som bola s ním vonku ,citila jeho blízkost 
sice si vypil a nechal ma samu aj tak som citila radost že som bola s ním ,
ako idu dni v mojom vnutri sa hnev mení na nenavist k otcovi ani sa mi neozve neozval odvtedy 
vôbec mu nechýbam ? asi nie a to ma rani viac ako keby ma udrel ved ma aj na moje srdce 
uzavreta stale nechcem s nikým komunikovat sem tam ano bavím sa mam kamošky ako dni idu bolest 
pomaly ustupuje hojí sa ale jazva zostáva aj niečo vo vnutrí nalomene mám ,
stretla som niekoho zalubila som sa myslela si že aj on mna lubí ,chodili sme spolu xhcel aby som 
viac chodila do spoločnosti lenže ja som nemala rada ani nemám moc ludí okolo seba aj ked špatná tak nie som 
aj tak sa ludí straním mam strach alebo neviem v sebe mam pocity že som radšej sama 
ale môj priatel do mna hučí že taka nemôžem byt ja nato necitim sa dobre v spoločnosti 
hovorila som mu o mojej minulosti o otcovi myslela som si že ma chápe ale asi moc nie 
chcela som byt s ním len sama milovatt sa on bol z ineho mesta ja z ineho to nevadilo 
nakoniec som si povedala že to kvôli nemu skusim chodit medzi ludí aj som ale stale tie pocity strach 
nemohla som dalej nechapal to ukončil náš vztah som myslela že to nepredýcham plakala som ako nikdy 
lebo som ho velmi lubila prečo ma aj on nechal ? ako otec volakedy vtedy sa vo mne zlomilo aj to 
čo ešte nebolo uplne zlomene celý rok som chodila ako bez duše nič ma nebavilo netešilo 
stale som ho mala v hlave nie a nie von ,znenavidela som zas najma mužov som sa zas uzatvorila do seba 
z matkou sme same boli chodila som do práce šlo to nejak ale vo mne bolo zničene všetko zradená opustená 
vo vnutri tak sama ,som sa začala uchylovat k virtualným priatelstvam chatovat z mužmi ktorých 
som osobne nepoznala vtipkovala svojim zvlaštným humorom stala sa tam oblubená ale po pravde 
som bola sama začali depky chodit citila som velký hnev na ludi na všetko na mužov že su taki 
že vedia len zranit užit si a nechat tak ,ale aj tak som tužila po láske po opore pochopeni 
bala som sa samoty že zostanem sama ,ked raz matka tu nebude toho som sa bala z buducnosti som cítila strach
a nie malý ,ochromoval ma moje vnutro mna samu ,na otca som nechcela mysliet nenavidela som ho zato že 
sa mi ani neozval priala som mu len to najhoršie taku zlost som v sebe mala a pri tom som si velmi 
priala aby zavolal aspon raz opytal sa ako sa mám poprial mi ked som mala narodky na vianoce darček dal 
nič z toho bol ticho hrozne ticho a mna dusila nenavist hnev na neho na celý svet 
citila som že ma nik nechape nechce chápat moje virtualne priatelstva to nebolo take nepoznala som ich 
robila si nadeje u ných a potom prišlo sklamanie hnev zlost ,ale snažila som sa nato nemysliet 
snažila som sa zvladat snažila som sa byt vesela aby som sa z toho nezblaznila 
môj humor mi pomahal ,sanžila som sa aj iným pomahat ,ale nechala som to lebo zas to sklamanie 
a hnev nenavidela som ich aj seba ,som sa citila zradená odmietnutá a najma strach si zas otvorit 
srdce inemu ,potom prišla ta hrozná správa môj otec sa zabil spáchal samovraždu ,som myslela že sa zrutím 
z toho prečo nezavolal ? plakala som skôr vo vnutri nie tak navonok ,
cítim sa stale sama depky i nadalej ku mne chodili ,nič ma netešilo som sa zas len k virtualným priatelom 
obracala a tam hladala niekoho kto by ma bral taku aka som ,chyba mi niekto kto by zaplnil 
moje prázdne a tak zranene srdce ,možno ho raz najdem tužím po tom ale mám aj strach že sa zas sklamem 
že zas budem zradená a už v mojom vnutri sa už nebude mat čo zlomit lebo je už všetko zlomene 
ale stale nadej mám že aj do môjho srdca raz slnko zasvieti že zmiznu tie chmurne dni 
a ja zas budem štastná ako ked som bola dieťa čakam velmi na ten den ,
teraz sa cítim taká prázdna sama komu sa vyrozpravat nechcem nikoho zatažovat aj tak mi nepomôžu 
každy ma toho dost ,musim s tým sama žit bojovat niekedy mam pocit akoby som nežila v realite 
mam strach z toho aj zo seba ,že ma to pohltí uplne snažím sa nato nemysliet kompenzovat to 
svojim humorom lebo len to mi pomáha aby som nejak prežila a išla dalej ,
nechcem sa lutovat snažím sa to nejak prekonat a chcem verit že sa mi to ráz podarí .